Reklama
 
Blog | Peter Belanský

Som menej ako jedna šesťmiliardtina ľudstva

Som menej ako jedna šesťmiliardtina ľudstva. Alebo 1,3milióntina obyvateľov Prahy. Mama ma nechala pokrstiť ako dieťa podľa rímsko-katolickej tradície. Potom som bol pokrstený ako dospelý v evanjelickej cirkvi českobratrskej. Ako dieťa z dediny ľúbim prírodu a respektujem všetko, čo rástie a dýcha. Nepotrebujem nič zabíjať. V TISe, zvaze ochrancov prírody a krajiny, som bol dávno za komunistov. Prispeli sme k záchrane huculského koňa, krúžkovali bocianov, čistili riečky a potoky, Pálavu, vysádzali stromy....

Ako slušne vychovaný človek by som mal cítiť s ľuďmi. Teda by ma malo zaujímať, ako sa vodí ľuďom po záplavách, chorým a postihnutým, seniórom, opusteným deťom… Triedim odpad, plast z mojich vrecí ide vždy do plastov, papier do papiera, kartóny od mlieka do kartónov. Keď som vonku so psom, zbieram odhodené batérie a nosím do zbernej škatule v Bille. V Šáreckom údolí, kde bývam denne, sypem vtákom, upratujem pet fľaše, nekričím a nepúšťam psa na volno. Mirek Dušín by ma mohol vziať do partie. Mohol? Ja by som nechcel. Viem ostrejšie prehovoriť, to dušínovské „plantážníku“ by mi veru nestačilo. A fajčím. Nie veľa, no tých osem, desať za deň si vytiahnem.

A tohto roku som na vyplavených poslal jedinú esemesku. Teda 27 korún.  Na psov v útulkoch, na záchranu goríl v Afrike, na rôzne záchranné stanice a programy tisíce. Kamarát, evanjelický farár, mi to nie je schopný odpoustiť. Si tu pre ľudí, nie pre zvieratká, tie chráni Stvoriteľ. Oponujem – i Biblia hovorí – v poslednom čase bude všetko stvorenie volať k Stvoriteľovi. Nie je líška, zajac, medveď rovnako dôležitý, ako ja? Majú  zvieratá, stromy, kvety menšie právo na život, ako ja? Veď sú to tiež stvorenia božie, ako ja. Boli tu skôr ako my, ľudia a naše diaľnice, sídliská, supermarkety a imperatív trvalo udržiteĺného rozvoja.

Keď idem do ZOO, je to vždy na celý deň. Za Mojou, za Tatu a za ich maličkým bratom, za Richardom, hrdým otcom, za mamkou Kidživou a tetami. Za potomkami slávneho Gastona. Za hrošicou Maruškou. Za svorkou krásnych, ušľachtilých vlkov. Pri nich sa v mojom psovi Danovi prebúdza čosi pradávne, badať na ňom túžbu byť  s nimi. Veľmi ich ľúbi. Ako ja. Nádherné bytosti. A potom ďalej, ešte vymeniť pohľad s mohutným orangutanom, čo, ty vzácny, vzácnejší, ako ja, povedz, prežijú tvoji bratia na slobode naše sebectvo? Tohoročná žirafka visí pod mamkiným bruchom, pije. Krásny pohľad! A v Prahe! No čo ja viem, ako to vidí žirafa, alebo krásna gepardia dáma na malom vršku? Žijem, brat môj, no Keňa to nie je. Domov idem azda posledný, pozdľž Vltavy, súmrakom, v ktorom utícha večný hurhaj mesta a myslím na stvorenia, ktorým kradneme lesy, rieky, právo žiť, loviť podľa prazákona potravu pre seba a nové generácie vlkov, medveďov, gepardov a tigrov….

Reklama

Pravda, toľko je chudobných, chorých, na kolená zrazených ľudí. Len dvadsať zo sta má to, čo ja. Bývanie s teplou a studenou vodou, pitnou, samozrejme. Vzdelanie. Lekára, nemocnicu. Kvalitné jedlo tri razy denne. Robotu. Budúcnosť.  Naše sondy letia za hranicu slnečnej sústavy a väčšina ľudí na planéte to ani nevie. Nepotrebuje vedieť. Väčšina musí k rieke pre kýbel špinavej vody. Potom dať jesť deťom. Nie kinderbueno. Hocičo. Hrsť ryže.  Ísť kilometre pieskom s jedným chorým za miestnym šamanom. Potom drieť na biednom poli do večera. Ja viem, s tým, čo mám, patrím do dvadsiatky najbohatších ľudí na svete z každej stovky.

Ja zo svojho nadbytku z času na čas pomáham ľuďom. A stále zvieratám. Prepáčte, Rychlé šípy a všetci svätí všetkých čias. Ľudí je dnes vyše 6 miliárd. Goril horských v Afrike 750.