Jedným okom som pozeral na monitor písí, druhým na telku. Bolo to o Márii Magdalskej. Horúčava. A v nej rekonštruujú náš dom, zateplujú, Len včera odrezali zábradlie na lódžiách a vylepili na dvere cedulky VSTUP ZAKÁZÁN. Pes nemôže na svoj dvorček, ja suším bielizeň kde sa dá a trocha sa hnevám. Kdož jsi bez viny, hoď kamenem. Nik nehodil, kamene popadali do piesku, život prostitútky bol zachránený. Pohrdaná, popľuvaná žena mu stála za to, aby sa jej zastal. On, Syn Najvyššieho. Rovnako mu stál za to rímsky vojak, okupant, alebo pobíjač kresťanov, Pavol. Mária Magdalská sa k nemu prichýlila, zmenil jej život, ako život mnohých. To ona mu napokon umývala nohy. To jej sa zjavil vzkriesený. Nie apoštolom. To ona im povedala:“Pán sa vrátil.“
Príbeh sa skončil, pes chcel von. Postriekal som ho vodou, seba tiež a vyšli sme do letnej noci. Prešli sme sídliskom, pes si išiel čítať esemesky iných psov z rohov a kameňov a ja som si zapálil cigaretu. Včera mi volal Ivoš, múdry človek, dopichaný ihlou. „Máš čas?“ Povedal son, že nie, nechcelo sa mi na autobus, na metro, cez horúce mesto. Potom môj bezdomovec pred Billou. Vždy ma zdraví, aj keď som mu poslednú stravenku dal vyše pred týždňom. „Ty se s ním bavíš?“ čudovala sa kolegyňa, keď ma s ním videla. „Vždyť smrdí jak zajatec.“ Pozrel som na ňu. „Rozprávame sa. Nie je sprostý. Raz sme spolu popili červené zo škatule, videl, že mám dosť a odviedol ma domov. Mohol ma obrať, celý čas som mal na krku svoj digitál za tridsať tisíc. Mohol do bytu a kradnúť. Dobrý, šéfe?, spýtal sa pri dverách a odišiel.“ Volá ma šéfe, neviem prečo. Včera som robil, že nepočujem. Raz sedel na svojom mieste na banánovej škatuli a okolo kŕdeľ výrastkov. Zaťali slovami, napokon zovreli okolo chlapa nebezpečný kruh. Išiel som práve po chleba a so mnou pes. Môj pes spozná zlo. Čo neodpúšťa, to je násilie. Veľmi sa hneval na ten kruh. Povedal to nekompromisne. Kruh sa rozpustil.
A Ivoš. Poznáme sa dlho. Raz ma pozval k sebe, čítal som jeho knihy, počúval jeho platne a on so mnou vydržal bez dávky a bez abstinenčných príznakov celý víkend. Veľmi chudý, veľmi múdry. Ináč „feťák“, nikoho nezaujíma. Mám ho rád, i keď neviem, čo vidí, keď je na tom svojom heroíne. Možno nechcel byť sám. Možno chcel prežiť triezvy ďalší víkend. Sklamal som. A klamal.
Horúca noc sa prevaľuje cez nás, na východe žiara, stretávame posledných ľudí noci a prvých nového dňa, myslím na Máriu Magdalénu, na toho bezdomovca, na Ivoša a idem domov. Pes ide piť a ja spať. Ráno rýchlo do kraťasov a trička, ešte stravenku a idem k Bille. Môj priateľ bezdomovec tam nie je, ani jeho banánová škatula. No čo, nič sa nerobí, z času na čas takto mizne, ale vždy sa vracia. Beriem si mobil. Volám Ivošovi. VOLANÉ ČÍSLO JE NEDOSTUPNÉ, OPAKUJTE VOLÁNÍ POZDĚJI. Odpusť mi, Ivoško. A zavolaj mi. Pozerám hore, do slnka. Odrazu holub, sivobiely anjel, mihne sa, zamáva krídlami a mizne v slnku. Na pleci mi zostalo ľahučké pierko.
Siahol som na vrecko. Stravenka je tam, v poriadku. Ideme parčíkom, pes opäť číta zo stĺpov psie správy z domova a ja myslím na dobrých bohov dobrých vecí, na holubov a hanbím sa za všetky svoje klamstvá. Odrazu vidím u nohy papier. Päťsto korún českých. No toto! Naokolo nik, kto by mohol povedať, že tie peniaze sú jeho. Dobre, teda môžme všetci traja na dobrý obed. Dobrí bohovia dobrých vecí vždy vedia nájsť cestu. Odrazu deň prežiarilo čosi viac, ako letné slnko.
Možno raz padnem a moji anjeli, Ivoš a bezdomovec, ma prídu postaviť na nohy. Možno mi raz jeden, alebo druhý povie: „Pán sa vrátil, šéfe.“